Dočkáme sa novej Aprílovej dohody?

Autor: Daniel Balko | 5.4.2017 o 9:00 | Karma článku: 7,75 | Prečítané:  286x

Dnešný deň priniesol pre moderné slovenské politické dejiny dva dôležité dokumenty. Prvý smeroval k zániku politickej slobody a demokracie, druhý sa tomu snažil zabrániť. 

Prvý bol vyhlásený 5. apríla 1945 a do histórie vstúpil ako Košický vládny program. Presadili ho Moskvou dobre inštruovaní komunisti a do povojnového Československa zaviedol tzv. obmedzenú, či ľudovú demokraciu Národného frontu. Jej podstata spočívala v zákaze spontánneho vzniku politických strán, pričom najsilnejšia celoštátna predvojnová konzervatívna strana agrárnikov bola vopred zakázaná.

Proti silnejúcim a čoraz bezočivejším komunistom však slovenskí predstavitelia demokratických konzervatívnych myšlienkových prúdov postavili politický rozum a zodpovednosť. Presne rok po prijatí Košického vládneho programu, bol 5. apríla 1946 vyhlásený druhý dôležitý dokument. V tento deň sa slovenská verejnosť dozvedela, že predstavitelia katolíkov, evanjelikov a občianskych demokratov, sa dohodli na spoločnej volebnej kandidátke v rámci Demokratickej strany. Toto spojenie vstúpilo do dejín ako Aprílová dohoda. Dovtedy predstavitelia jednotlivých konzervatívnych prúdov tak úzko nikdy nespolupracovali. Úspech dohody sa dostavil už za pár týždňov. Demokratická strana sa so ziskom vyše 60 percent hlasov stala absolútnym víťazom volieb.

Také veľké víťazstvo antikomunistických demokratických síl v priestore, v ktorom sa práve začala budovať železná opona, bolo výnimočné. Aj keď komunisti vďaka svojmu víťazstvu v Čechách získali celoštátnu väčšinu, komunistický prevrat sa podarilo o dva roky oddialiť. Komunisti sa poučili a májové voľby v roku 1946 sa na dlhú dobu stali poslednými slobodnými voľbami. Ďalšie sa uskutočnili až po vyše štyridsiatich rokoch, v júni 1990. Za ten dlhý čas však občania nestratili len návyky a cnosti potrebné pre život v slobode, zabudli aj na jedinečnú skúsenosť Aprílovej dohody.

Radosť z obnovenia názorovej plurality a odpor voči násilnému systému Národného frontu spôsobili, že vznikajúce politické strany či už vedome, či nevedome, začali kopírovať politickú tradíciu spred roku 1946. Tá bola hodnotovo rôznorodejšia a v podvedomí ľudí živšia. Bola spomienkou na časy medzivojnovej demokracie.    

Dominantným slovenským konzervatívnym prúdom z toho obdobia boli ľudáci, teda Slovenská ľudová strana, neskôr premenovaná na Hlinkovu. Ich hlavnou agendou bolo udržanie katolíckeho rázu krajiny a posilňovanie slovenskej autonómnosti. Ľudáci sa zameriavali na školskú a kultúrnu politiku Československého štátu, ktorá náboženský vplyv vytláčala zo škôl a verejného života. Svoj boj však ľudáci obrátili aj proti modernizácii krajiny, či už šlo o rast mestského živlu či výstavbu fabrík, ktoré menili tradičnú sociálnu štruktúru spoločnosti. Vo svojom boji proti „českému ateizmu a centralizmu“ sa napokon zmenili na extrémistickú, radikálnu politickú silu, ktorá neváhala na Slovensku zrušiť demokraciu a zaviesť autoritatívny systém.

Druhým najsilnejším konzervatívnym prúdom boli občianski agrárnici. Tí za svoju najväčšiu výzvu považovali udržanie a upevnenie demokratického systému, nakoľko s ním nový štát  nemal veľké skúsenosti. Preto sa okrem budovania demokratických inštitúcií zamerali aj na vytvorenie silnej vrstvy súkromných vlastníkov, piliera každej slobodnej spoločnosti. Na to mala slúžiť pozemková reforma, ktorá rozdelením latifundií mala vytvoriť veľký počet súkromných hospodárstiev. Vzhľadom na prevažujúci rurálny charakter štátu sa sedliaci mali stať základným kameňom konzervatívnej demokracie. Mali sa stať stredostavovským ekvivalentom podnikateľskej vrstvy, ktorá tvorila základ demokratických režimov v priemyselne vyspelých západných krajinách. Agrárnici však rovnako vedeli osloviť aj mestské prostredie, najmä podnikateľov, živnostníkov a vznikajúcu inteligenciu. Politiku vnímali v širších súvislostiach, vedeli si zo svetového diania vyberať, čo je pre stabilitu štátu dobré a čo nie, neboli antimoderní a ani uzavretí pred svetom. Keď sa katolícky konzervatívny prúd vydal na cestu autoritativizmu, dokázali sa mu v mene politickej demokracie postaviť, a to aj otvoreným bojom v Slovenskom národnom povstaní.

Nadviazať na tieto silné historické politické prúdy sa tak po novembri 1989 javilo ako správne a rozumné. Veď oba myšlienkové pohľady na svet sa stali aktuálnymi. Pre konfesnú pravicu vyvstal problém navrátiť do spoločnosti slobodu náboženskej viery a normalizovať vzťah s cirkvou. Pred občianskou pravicou opäť vystala výzva vystavať inštitúcie politickej demokracie a vytvoriť nový slobodný stredný stav.

Ako prvé sa k politickej tradícii prihlásilo KDH. Hneď však narazilo na základný problém, ako skĺbiť modernú kresťanskú demokraciu s tvrdou nedemokratickou a antimodernou tradíciou ľudákov. KDH v čase svojho vzniku malo nespornú autoritu na to, aby kresťanskú politickú tradíciu previedlo do 21. storočia, aby ju oddelilo od svojej čiernej minulosti. Neurobilo však tak. Pokiaľ si myslelo, že ju to politicky posilní a nadviazaním na ľudácku tradíciu sa stane hegemónom slovenskej politiky, prerátalo sa.

Štyridsať rokov komunizmu kontinuitu prirodzeného vývoja zastavilo, pôvodné hodnoty slovenského spoločenstva prevrátilo, zmenilo a čiastočne zamrazilo. Politická myšlienková tradícia v pôvodnej podobe už neexistovala. A tak sa najúspešnejším dedičom ľudákov stalo HZDS s Vladimírom Mečiarom. Ukázalo sa, že pre bývalú ľudácku tradíciu bol najpodstatnejší návrat silného štátu so silným vodcom a obnovenie slovenského nacionalizmu. KDH sa však ani potom nedokázalo zmeniť na modernú, európsku konzervatívnu stranu, stále sa v jej politike objavovali závany anachronizmu a extrémneho tradicionalizmu. Svoju politiku začalo prehodnocovať až teraz, keď sa prvýkrát objavila mimo parlamentu.    

Ešte ťažšie to mali strany, ktoré sa snažili nadviazať na pôvodný občiansko-demokratický prúd. S proeurópskou, prozápadnou a demokratickou politikou dokázali nájsť svojich voličov v mestskom prostredí, ktoré sa oproti roku 1946 výrazne posilnilo. No mestské prostredie je na Slovensku stále menšinové. Predstavitelia občianskej pravice si akoby neuvedomovali, že väčší úspech dosiahli len vtedy, keď sa im do svojich zámerov podarilo zapojiť aj mimomestské obyvateľstvo. Nedokázali alebo nechceli vstúpiť do priestoru pôvodnej agrárnej konzervatívnej tradície, ktorá sa nachádzala v slovenských regiónoch. Stratou autentického dotyku s potrebami väčšiny krajiny občianska pravica dodnes nenašla pevnosť a stálosť. Vytesnila sa do menšinovej pozície, trieštila sa a od občianskej konzervatívnej politiky často ušla do imaginárnych či nepodstatných problémov.

Konzervatívna politika na Slovensku je dnes vo veľkej kríze. Predstavitelia konfesného i občianskeho pravicového prúdu naďalej zostávajú zahľadení do seba. A medzi tým si konzervatívnych voličov medzi sebou kúskujú extrémisti s politickými exhibicionistami. Do parlamentných volieb ostávajú tri roky. Nájdu dovtedy konzervatívne pravicové elity v sebe zodpovednosť za dušu krajiny? Aprílová dohoda ukazuje možnú cestu k úspechu. Dôvody, ktoré kedysi do seba oba pravicové prúdy oddeľovali, dávno pominuli. Objaví sa odvaha ich zjednotiť? Alebo naďalej ostaneme v zajatí ideologického dogmatizmu a osobnej ješitnosti?

Venujem Ondrovi (má dnes narodeniny), Vilovi, Rišovi (oni vedia, ktorých myslím) a všetkým, ktorí to s budúcnosťou slovenskej pravice myslia stále vážne. Venujte a pošlite to aj Vy, ak o takých viete.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Rokovania zlyhali, štrajk chcú pritvrdiť. Čo čaká Volkswagen

Výroba bude podľa odborov zastavená aj cez víkend, ďalší termín vyjednávaní si s vedením nedohodli.

ŠPORT

Slováci vyškolili majstrov Európy. Akú majú šancu postúpiť?

Z druhého miesta postúpi iba najlepší tím.


Už ste čítali?